Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied

The policy of the Czechoslovak government aimed at neutralizing the German threat during 1935 – 1938 with a focus on the situation in Slovakia

The policy of the Czechoslovak government aimed at neutralizing the German threat during 1935 – 1938 with a focus on the situation in Slovakia

Autor:

Milan Olejník, Institute of Social Sciences, Centre of Social and Psychological Sciences of SAS, Košice, olejnik@saske.sk

ISSN: 1335-3608

Abstrakt (sk)

Druhá polovica tridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa stala obdobím politických zmien v Európe. Stabilita, ktorá bola výsledkom mierových zmlúv uzavretých po prvej svetovej vojne, postupne avšak neudržateľne erodovala. Hlavný dôvod meniacej sa situácie bol politický vývoj v Nemecku, ktorého výsledkom bol kolaps demokratického parlamentného systému. Na jar 1933 moc v Nemecku získala nacistické strana  a v rozmedzí niekoľkých rokov dokázala transformovať Nemecko na totalitný štát. Nemecký diktátor Adolf Hitler otvorene deklaroval zámer zničiť systém mierových zmlúv, ktorý bol základom usporiadania vzťahom medzi európskymi štátmi po prvej svetovej vojne. A. Hitler dodržal slovo, inicioval smelú a provokatívnu politiku postupnej deštrukcie Versailleskej mierovej zmluvy. V kontexte Hitlerových politických cieľov rastúca ekonomická a vojenská sila Nemecka bola jasnou hrozbou štátom v strednej Európe. Československá vláda dospela k realizácii, že je nevyhnutné použiť všetky prostriedky k posilneniu obrany štátu. Bola iniciovaná rýchla výstavba systému opevnení na hranici s Nemeckom. Vojenské manévre realizované s cieľom zvýšiť bojovú schopnosť československej armády prebiehali po celom území Československa (ČSR). Štátna propaganda v rozhlase a periodikách prezentovala Československú republiku ako štát schopný odraziť akúkoľvek inváziu a uisťovala obyvateľstvo, že nie dôvod na obavy. Pretože napriek optimistickej propagande bolo zrejmé, že bez spojencov Československo nemôže odolať Nemecku, odhodlanie Francúzska a Sovietskeho Zväzu prispieť k obrane ČSR bolo opakovanie zdôrazňované. V roku 1938 A. Hitler inicioval politiku teritoriálnej expanzie pod zámienkou, že Nemecko má právo zjednotiť všetkých Nemcov v jednom štáte. Primárne ciele tejto stratégie boli Rakúsko a Československo. A. Hitler mal podporu značnej časti sympatizantov nacizmu v Rakúsku and početnou menšinou sudetských Nemcov v Československu. Hitlerova stratégia voči Rakúsku s použitím ľsti, hrozieb a bezohľadného nátlaku uspela. V marci 1938 nemecká armáda okupovala Rakúsko bez akéhokoľvek odporu. Hrozivým aspektom situácie bola skutočnosť, že Francúzsko a Veľká Británia, štáty ktoré boli primárnymi garantmi Versailleskej zmluvy neboli schopné akéhokoľvek zásahu. Francúzsko, ktoré sa nachádzalo v politickej krízy, v čase keď nemecká armáda vstúpila do Rakúske bolo bez vlády. Veľká Británia síce protestovala, avšak to bolo všetko. Bolo zrejmé že v Európe neexituje mocnosť, schopná efektívne odporovať Nemecku. Povzbudený nadšenou reakciou nemeckého obyvateľstva, A. Hitler začal realizovať svoj nasledujúci cieľ – „oslobodiť“ sudetských Nemcov z československého „jarma“. Bez ohľadu, že to bude znamenať hrubé narušenie integrity Československa a zbaví ČSR možnosti obrany tvárou v tvár pred Nemeckom, nemecký diktátor hrozil vojenským riešením ak jeho požiadavky nebudú splnené. Československá vláda sa zúfalo snažila nájsť riešenie. Sudetským Nemcom boli ponúknuté rozsiahle menšinové práva, vrátane určitej formy autonómie nazvanej Národnostný štatút, avšak to bolo odmietnuté predstaviteľmi sudetských Nemcov na čele s Konrádom Henleinom. Bolo zrejmé, že vedenie sudetských Nemcov nemá záujem o žiadnu formu dohody s československou vládou a je poslušným nástrojom A. Hitlera. Československo, ktoré sa ocitlo v ťažko riešiteľnej situácii, dúfalo že západoeurópske veľmoci, najmä Francúzsko, ktoré uzavrelo s Československom spojeneckú zmluvu a opakovane deklarovalo odhodlanie prísť Československu na pomoc v prípade nemeckej agresie, svoj záväzok splní. Ďalší spojencom, na ktorého pomoc by bolo možné sa spoliehať bol Sovietsky Zväz. Avšak Sovietsky Zväz sa zaviazal zúčastniť sa konfliktu na strane ČSR len v prípade ak Francúzsko zaháji vojenské operácie. Zatiaľ Veľká Británia a Francúzsko vyvíjali na československého prezidenta Edvarda Beneš tlak, aby bol maximálne ústretový voči požiadavkám A. Hitlera. V regióne obývanom sudetskými Nemcami vypuklo povstanie po Hitlerovom prejave na zjazde nacistickej strany  11 septembra 1938. Československé bezpečnostné orgány povstanie potlačili. Bolo však zrejmé, že dosiahnuť dohodu mierovou cestou je málo pravdepodobné. Britský ministerský predseda Neville Chamberain s cieľom predísť vojnovému konfliktu, urobil bezprecedentnú ponuku, keď navrhol, že sa stretne s A. Hitlerom v Nemecku. Počas stretnutia , ktoré sa uskutočnilo 15 septembra, A. Hitler prehlásil, že ak Československá vláda akceptuje anexiu sudetskej oblasti Nemeckom, nemecká armáda nezaútočí na ČSR. N. Chamberlain súhlasil. Ďalším krokom vo vývoji situácie bolo rozhodnutie Francúzska a Veľkej Británie donútiť československú vládu, aby akceptovala anexiu Sudet Nemeckom. V beznádejnej situácii, s vedomím že v prípade odmietnutia bude ČSR čeliť nemeckej agresii sama, československá vláda akceptovala ultimátum. Nasledujúce stretnutie medzi N. Chamberlainom a A. Hitlerom skončilo neúspechom v dôsledku Hitlerových dodatočných požiadaviek. N. Chamberlain odmietol akceptovať nové požiadavky a súhlasil len že odovzdá požiadavky československej vláde. Československí predstavitelia odmietli požiadavky ako neakceptovateľné. 24 septembra československá vláda vyhlásila mobilizáciu. Zdalo sa, že voja je nevyhnutná. N. Chamberlain bol však ochotný urobiť všetko v svojich silách vyhovieť nemeckému diktátorovi. S podporou talianskeho diktátora Benita Mussoliniho bola naplánovaná konferencia s účasťou N. Chamberlaina, francúzského ministerského predsedu Édouarda Daladiera, talianskeho fašistického vodcu B. Mussoliniho a A. Hitlera. Napriek skutočnosti, že sa rozhodovalo o osude Československa, predstavitelia ČSR neboli prizvaní. Účastníci konferencie súhlasili s požiadavkami Nemecka. Výsledkom konferencie, ktorá vstúpila do dejín ako Mníchovská dohoda, bol koniec Československej republiky ako suverénneho demokratického štátu. Strata  silne opevnených západných hraníc fatálne oslabila ČSR a otvorila cestu v ďalšej expanzii Nemecka. Nádeje britských a francúzskych politických vodcov, že obetovaním ČSR zachránia mier v Európe, boli nerealistické. Neochotou vzdorovať Hitlerovi, západné demokracie povzbudili nacistické Nemecko k ďalšej agresii. Štúdia v základných črtách uvádza opatrenia implementované československou vládou s cieľom ochrany republiky pred hrozbou nemeckej agresie.     

Abstract

The second half of 1930s was a period of dramatic political changes in Europe. The stability established by peace agreements concluded after World War I underwent gradual but continual erosion. The main reason for the transforming political landscape was the political developments in Germany which resulted in the collapse of the democratic parliamentary system. In the spring of 1933 The Nazi Party assumed power in Germany and over the span of a few years succeeded in remaking Germany into a totalitarian state. The German dictator Adolf Hitler openly declared his intention to destroy the system of peace treaties, which had formed the basis of peaceful relations amongst states in Europe after World War I.   Keeping to this declaration, he openly pursued a provocative policy of step-by-step destruction of the Versailles Treaty. In the context of Hitler´s political aims, the growing economic and military power of Germany constituted a clear threat to Central European states. The Czechoslovak government concluded that it had to apply all possible means to reinforce the defense ability of the state, and consequently a policy of rapid fortification on the border with Germany was initiated. Military maneuvers aimed at enhancing the defense capabilities of the Czechoslovak Army were enacted throughout Czechoslovakia (CSR). State propaganda on the radio and in the press portrayed the Czechoslovak Republic as a state capable of repelling any invasion and re-assuring the population.  However, despite such propaganda, it was continually emphasized that Czechoslovakia could only resist Germany with the added protection of its allies France and the Soviet Union. In 1938 Hitler began a policy of territorial expansion under the pretense of Germany´s right to unify all Germans in one state. The primary targets of this strategy were Austria and Czechoslovakia. He was helped in his intention by a sizeable segment of Nazi sympathizers in Austria and the large minority of Sudeten Germans in Czechoslovakia. In regards to Austria, through a mixture of subterfuge, threats and ruthless pressure, Hitler succeeded. On March 13th 1938 the German army occupied Austria without any resistance. It was clear that France and Great Britain, who were principal guarantors of the Versailles Treaty, were not able to mount any meaningful resistance. France, which was plagued by a prolonged political crisis, was on the day of German invasion without government. Great Britain expressed solely a verbal protest. It became clear that there was no power in Europe capable of effectively resisting Germany.  Emboldened by the generally positive reaction of the German public, Hitler set his next goal – to “liberate” Sudeten Germans from the Czechoslovak “yoke”. Despite this meaning a fundamental violation of Czechoslovak integrity and rendering Czechoslovakia militarily exposed to Germany, the German dictator threatened military action if his demands were not met. The Czechoslovak government desperately tried to find a solution. Sudeten Germans were offered minority rights, and a form of autonomy, named the National Statute, was prepared. However, this was flatly refused by representatives of Sudeten Germans led by Konrad Henlein. It was clear that the leadership of Sudeten Germans was not interested in any form of accommodation with the Czechoslovak government and was an obedient tool of Hitler. The Czechoslovaks hoped that the Western powers (namely France, who had a defense treaty with the CSR and had on numerous occasions professed a determination to come to Czechoslovak defense in case of German aggression) would fulfill its obligation.  Another ally was the Soviet Union, but according to an agreement the Soviet Army would engage in conflict only in the case of France entering military operations with Germany.  France and Great Britain instead pressurized the Czechoslovak President Edvard Beneš to peacefully accommodate Hitler.  However, the situation in the Sudetenland worsened after Hitler’s speech at the Nazi Party Congress on September 11th 1938. A number of clashes occurred in the Sudetenland, but Czechoslovak security forces successfully suppressed the revolt.  It was becoming clear that to reach accommodation by peaceful means was becoming increasingly unlikely. The British Prime Minister Neville Chamberlain, with the aim of averting war with Germany, in an unprecedented move offered to travel to Germany and meet Hitler. During the meeting on September 15th Hitler declared that if Czechoslovakia would agree with the German annexation of Sudeten territory, he was willing to abstain from an invasion, to which Chamberlain agreed. France and Great Britain then began to coerce the Czechoslovak government into accepting the annexation of Sudetenland by Germany.  Aware that in the case of refusal Czechoslovakia would face German aggression alone, the Czechoslovak government accepted the ultimatum. However, the next meeting between Chamberlain and Hitler at Bad Godesberg ended in disarray as a result of Hitler´s increased demands.  Chamberlain refused to accept the new demands and only agreed to let the Czechoslovak government know about them.  The Czechoslovak representatives rejected Hitler´s latest demands as unacceptable. On September 24th the Czechoslovak government declared mobilization, with war appearing inevitable. But again Chamberlain, in an attempt to find accommodation with Hitler, arranged a conference with the French Prime Minister Édouard Daladier, the Italian leader Mussolini and Hitler. Despite the fact that the fate of Czechoslovakia was about to be decided, no representative of the Czechoslovak Republic was invited. The signatories of the conference accepted Germany’s demands. The outcome of the conference, The Munich Agreement, resulted in the end of Czechoslovakia as a sovereign, democratic state. The loss of the heavily fortified Western frontier fatally weakened the CSR and opened the way to German further expansion. The hopes of the British and French political leaders by abandoning the CSR to save peace in Europe were unrealistic. On the contrary, the reluctance of Western democracies to stand up to Hitler encouraged Nazi Germany to initiate further aggression. This paper maps the steps taken by the Czechoslovak government to implement measures aimed at protecting the Republic against German aggression.

Keywords

Versailles Treaty. Defensive measures taken by CSR. Strategy of Nazi Germany. The Anschluss. The Munich Agreement.

Bibliografické informácie (sk)

OLEJNÍK,  Milan. The policy of the Czechoslovak government aimed at neutralizing the  German threat during 1935 – 1938 with a focus on the situation in Slovakia.  Človek a spoločnosť, 2018, roč. 21, č. 3, s. 1-24.

Bibliographic information

OLEJNÍK,  Milan. The policy of the Czechoslovak government aimed at neutralizing the  German threat during 1935 – 1938 with a focus on the situation in Slovakia.  Individual and Society, 2018, Vol. 21, No. 3, pp. 1-24.

Článok v PDF

Zdieľať článok